Lavína v Studenom sedle

Předehra

Bolo pol siedmej ráno a môj budík začal hulákať. Chvíľku váham, ale zvedavosť mi nedá. Vymotám sa z diek a priskočím k oknu. Záver Veľkej Studenej doliny sa mi ukazuje v plnej paráde. Počasie sa zase predviedlo!

Boli sme na Zbojníckej chate už asi piaty deň a posledné rána vyzerali skoro rovnako: po hustom snežení a silnom vetri večer, sa ráno všetko upokojí, svieti slnko a vetrík skoro necítiť. Nie je o čom premýšľať - teda aspoň tak sa to javilo. Zobúdzam ostatok partie - aká nevďačná úloha!. Nasleduje klasický ranný kolotoč. Raňajky, hygiena (v rámci možnosti chaty), zbaliť si batoh a pomaly vyrážame.

Hra

Vyrážame na túru

Sme úspešný, zrejme prvýkrát za tento pobyt sa nám podarilo vyraziť pred deviatou hodinou ráno. Ale patrilo by sa. Zápis v knihe túr hovorí jasne: Prielom, Poľský hrebeň, Východná Vysoká, Studené sedlo, Kupola, Sedlo pod Kupolou a späť na chatu. Na túru sme sa vydali traja: Samo, Diana a ja. Keďže som zo skupiny asi v horách najskúsenejší, prischla mi úloha "vodcu". Vonku je asi -8°C a stúpanie do sedla Prielom je na lyžiach v tomto počasí úplne pohodové. Sme však v skupine kondične dosť odlišný, takže nemáme nijak závratne tempo.

%%full%%

Tretí lavínový stupeň

No aj napriek relatívnej pohode v skupine je tu cítiť nervozitu. Už pár dní bol na horách vyhlásený tretí lavínový stupeň. Ešte pred pár dňami sme zlyžovali Svišťový štít a sneh bol tvorený z uležanej a  primrznutej vrstvy ale posledné nočne sneženia a vietor všetko zmenil. Všade okolo nás je kopa čerstvého sypkého snehu. Vietor doň vyčaroval krásne vzory ale ja, a asi aj ostatní, si uvedomujeme čo sa za tou "krásou" môže skrývať. Preto sa snažíme dodržiavať všetky pravidla pohybu v takomto teréne, ktoré poznáme.

Obozretne vyberám trasu tak aby sme sa vyhli rizikovým miestam, ale čím stúpame vyššie, tým je to ťažšie. K záveru sedla Prielom je už aj problematickejšie udržiavať dostatočné odstupy medzi nami.

Do Zamrznutého kotla

Prielom však zdolávame a v dobrej nálade zbavujeme lyže pásov a  púšťame sa na druhú stranu do Zmrznutého kotla v závere Bielovodskej doliny. Aj tu vietor spravil svoje a tak len čo sa žľab trochu otvára, mení sa aj kvalita snehu a lyžovanie v ňom nám dáva zabrať. Ale stálo to za to! Zlyžované.

Po malej prestávke v pokračujeme tento krát bez lyží na nohách. Ja s "radosťou" zisťujem, že som stratil mačku z ľavej nohy. Hľadať ju v tomto hlbokom snehu nemá zmysel a bola by to asi iba strata času. Poľský hrebeň zdolávame hravo. Stretáme tu pár maďarských turistov, ktorý sem podľa stôp zrejme prišli z Velickej doliny. Nezdržujeme sa a pokračujeme ďalej po značke smerom na Východnú Vysokú. Naše tempo sa spomalilo. Terén, sneh a únava robia svoje.

Meníme plány

Pohľad na hodinky mení naše pôvodne plány. Ak sa chceme v pohode vrátiť na chatu musíme našu trasu o trochu skrátiť. Kupolu a sedlo pod Kupolou dnes nenavštívime. Stúpanie na Východnú Vysokú je nekonečne. V  lete tento úsek prejdete za 20 minút ale teraz v zime, s lyžami na batohu nám to tak svižne nejde. Za par minút po tom ako sa nám konečne ukázal vrchol na obzore, je vidno aj Studené sedlo. Hovorím si: "Kašľať na Východnú Vysokú!". Traverz popod vrchol nás za pár minút privádza priamo do studeného sedla. Časová rezerva je značná, ale človek nikdy nevie, čo sa môže stať.

Po krátkej pauze v sedle zostupujeme späť do Kotliny pod Prielomom. Zostupujeme s mačkami na nohách (niekto len s jednou), keďže asi po 100 výškových metroch sa žľab zužuje a toto miesto by sme aj tak asi bezpečne nezlyžovali. Hneď pod ním si však obúvame lyže.

Nie však každý. Diana uznáva, že žľab je na jej lyžiarske schopnosti naozaj pristrmý a zostupuje ďalej "po svojich". Kým sa so Samom prezujeme, Diana je už od nás úctyhodne vzdialená. Z nášho pohľadu sa žľab vo svojom závere delí na dve vetvy a tvorí tak povediac obrátené písmeno Y. Diana postupne zostupuje ľavou vetvou. Nechápem prečo, keďže chata je napravo. Sneh je tu sypký, nie je zľadovatený, keďže tu, v tieni slnko nesvieti cely deň. Žľab je natoľko strmý, že sa tu ani veľa snehu neudrží, takže nie je problém občas stúpiť pod snehom na pevnú zem.

Dole žľabom!

OK, ideme na to! Už po pár obrátkach je všetko jasné! Je to paráda! Správna kvalita snehu a ten správny sklon žľabu ho predurčujú na to, aby som tu zažil jednu z najlepších lyžovačiek svojho života. Je to ako keď jazdíte nožíkom po masle. Všetko ide ľahko, a po Vás ostávajú v  snehu pravidelné oblúky. Treba sa síce otáčať rýchlo, žľab je stále dosť úzky ale vychutnávam si to ako sa len dá.

Aj Samo, aj keď s  problémami, keďže je trochu častejšie na zemi ako ja. Som unesený silou tohto zážitku. Zastavujem par metrov nad miestom, kde sa žľab otvára a  rozširuje. Samo ešte bojuje s hlbokým snehom zopár výškových metrov nado mnou. Diana sa mi niekde stratila za kameňmi. Tak sa ťahala doľava, až sa mi stratila z oči za masívom. Zvažujem či pokračovať za ňou, alebo sa vybrať napravo a pokračovať v smere žľabu až do doliny. Druha možnosť sa mi nakoniec javí ako lepšia.

Lavína

Púšťam sa teda ďalej. Urobil som zopár oblúkov keď som začul ten zvuk - ten zvuk, ktorý môžete počuť keď sa veľká masa snehu oddelí od druhej. Je to tak typické zapraskanie, že som si hneď uvedomil čo sa deje. A moje oči mi to len potvrdili.

Ocitol som sa v mase snehu ktorá už nebola tým, čím pred sekundou. Udalosti nabrali až neuveriteľne rýchly spád. Kým mi stihla hlavou preletieť myšlienka "Uteč, lyžuj preč!", cítil som už ako sa doslova prepadám. Moje zorné pole sa rýchlo zredukovalo len na dianie v bezprostrednej blízkosti mňa. Nevnímal som nič iné len to čo sa dialo okolo mňa. Videl som ako sa okolo mňa aj na ľavej aj na pravej strane zdvihli dve veľké snehové platne a začali sa nado mnou nechutne zatvárať ako dáky lis. Absolútne som stratil schopnosť ustáť túto situáciu, necítil som pevný sneh pod nohami. Viem, že som stihol niečo zakričať, asi dosť nahlas, lebo tento výkrik bolo to jediné čo ostatní z celej udalosti počuli. Fakt si nepamätám, čo som vykríkol. Je dosť pravdepodobné, že to bola dáka nadávka, ktorá opisovala môj hnev nad vzniknutou situáciou ale pokojne to mohlo byť len také to klasické "...áááááá".

Ani neviem kedy som stratil lyže z nôh, či to bolo hneď na začiatku alebo až neskôr. Stal som sa súčasťou masy valiacej sa smerom dole. Zo začiatku som väčšinu času trávil na chrbte, priečne na svah. Po par metroch som cítil, že snehu je čoraz viac a viac. Rukami som sa snažil udržať na povrchu ale cítil som ako ma batoh ťahá presne opačným smerom. Ani ma nenapadlo pokúsiť sa dať si ho dole. Áno, je to to prvé čo Vám povedia na každom lavínovom kurze. Zbavte sa batohu, lyží a  podobne. No tento krát to bolo vylúčené. Sneh si ma pohadzoval ako chcel a všetko sa zomlelo tak neuveriteľné rýchlo.

Stratil som pojem o čase. V takýchto situáciách sa Vám v hlave začnú diať také procesy o ktorých asi ani neviete, že existujú. Čas "zmizol". Neviem či udalosti trvali stotiny, či sekundy a či desiatky sekúnd. Ale netrvalo dlho a ja som sa začal prepadať čoraz viac do snehovej masy. Rukami som sa snažil vytvoriť si nad hlavou voľný priestor. Pojem "Plávať v snehu" bol v okamžiku len smiešnou nereálnou poučkou. Toto nebola voda. Bol to sneh, ktorý sa na mňa hrnul z každej strany. Keď som sa rukami snažil plávať smerom hore, nič sa nedialo. Sneh obtekal okolo nich a dostaval sa všade naokolo. "Ostaň na povrchu, nestrať kontakt s oblohou... bojuj!", myšlienky šli rýchlo.

Napriek všetkej mojej snahe bola proste lavína silnejšia ako ja. Všetko sa zhoršilo keď ma prúdy snehu začali točiť po mojej vlastnej osi. Raz som bol bruchom dole, raz hore. Raz sa moje oči pozerali na oblohu a raz do snehu. Pri tomto točení bolo ešte náročnejšie sa snažiť ovplyvňovať situácia. Teda úprimne, myslím si, že som ju aj tak neovplyvňoval.

Bojuj!

Veci na seba nedali dlho čakať a nastal asi ten najhorší moment. Ako ma lavína otáčala, vždy keď som bol bruchom smerom hore, naskytoval sa mi čoraz horši pohľad. Najprv bolo vidieť aspoň svetlo prenikať medzi hrudami snehu ale neskôr ani to nie, a nakoniec nastala úplná tma.

Vnímal som len svoju hlavu, ostatné časti tela zmizli niekde v snehu. Nevidel som nič, nič som už neovládal, ani ruky. Zrazu som iba cítil tu váhu snehu. Bol všade okolo. Stále ma lavína unášala svojim smerom, ale začínalo byť cítiť ako sa všetko okolo mňa stláča, zhutňuje. Čim bol tento pocit silnejší, tým hlbšie som si pripadal. V tom čase som mal sneh všade. Dostal sa mi aj do úst, čo bolo jasným znamením čo sa chystá lavína so mnou urobiť. Dýchanie bolo obmedzené, ale to som si uvedomil až neskôr. Začal som cítiť ako sa prúd, ktorý ma unáša stále smerom dole po svahu, postupne spomaľuje. Lavína citeľne spomalila, respektíve aspoň tá časť v ktorej som sa nachádzal ja.

Keďže som však nič nevidel, neviem Vám opísať čo sa dialo na povrchu a ani kde som sa vlastne nachádzal. Už som mal pocit, že lavína zastane, keď došlo k nečakanému zlomu. Všetok ten sneh sa aj so mnou pustil strmhlav dole. Nabral som veľkú rýchlosť. Bol to pocit ako keby sa sneh prevalil cez dáky prah a  teraz padá z neho dole. Pred tým ako som sa ocitol v tejto lavíne, som si na svahu nič podobne nevšimol, ale je možné, že sneh odkryl aj veci, ktoré vidieť pred tým nebolo.

Dá sa povedať, že do tohto momentu to celé bola len "nevydarená" sánkovačka po zadku, ale to čo nasledovalo ďalej skôr pripomínalo jazdu na šialenej húsenkovej dráhe. Stále som bol obkolesený snehom, ale sneh značne stratil na hustote. Padať a nevidieť kam a prečo nebolo nič príjemné. Ďalší moment, ktorý si pamätám je, že nasledoval minimálne jeden náraz na niečo tvrdé, zrejme kameň. Viem že mi hlavou prebehla myšlienka: "No super! Tak to budú tie kamene o ktoré sa človek v lavíne dobre otrieska a umrie nakoniec na následky zranení. To som čítal veľa krát."

Neviem koľko krát som sa udrel a ani o čo. S najväčšou pravdepodobnosťou to ale boli kamene. Jeden úder bol však výrazný a  silný. Čiastočne spomalil môj pád a ja som sa zrazu ocitol znova na povrchu lavíny. Videl som svetlo! Uvedomil som si, že som tam, kde na začiatku, no bohužiaľ, lavína ešte stále nedokonala čo mala. Sneh sa stále sunul a ja s ním. Scenár sa opakoval. Po chvíľke, doslova svetlej nádeje nastalo znova sklamanie. Lavína si ma znova vtiahla do svojho vnútra. Znova tie isté pocity. Tma a strach zo smrti.

Ve spároch snehu

Keď lavína začala spomaľovať druhý krát ani som si to neuvedomil. Len zrazu som cítil, že moje telo zastalo. Bol som už z toho všetkého trochu mimo a tak mi trvalo určitý čas, kým som si uvedomil, že som ostal na povrchu. Necítil som už žiadnu váhu snehu na svojom tele. Všetok ten sneh sa doslova rozlial a ja som ostal ležať nohami dole a hlavou hore pozdĺž svahu.

Dal som sa na ruky. Prvé čo som musel urobiť, bolo dostať sneh z úst. Kašlal som, mal som ho až v krku. Naplo ma na vracanie, čo mi pomohlo sa ho definitívne zbaviť. Nadýchol som sa. Začal som kričať na Dianu, ktorú som zbadal asi 100 metrov odo mňa. "Pomóc, pomóc, príď mi pomôcť...", no v skutočnosti už nebolo poriadne čo ratovať. Zasypané som mal len nohy, pričom ľavú sa mi podarilo vytiahnuť zo snehu hneď. Pravá noha bola problematickejšia. Bolesť v  kolene naznačovala, že táto príhoda určite neskonči bez ujmy na mojom zdraví. Konečne sa mi podarilo vyhrabať a ľahnúť si na chrbát. Moje oči sa upreli na oblohu a ja som sa zmohol len na jedno slovo: "Ďakujem!".

Bol som otrasený, ale žil som. Diana sa ku mne cez vyše 200  metrov dlhé lavínisko brodila nekonečne dlho. Teda mne to tak aspoň pripadalo. Samo, ktorý bol v tom čase ešte len par metrov od miesta, kde som ho videl naposledy, nič z tej lavíny nevidel. Bol moc vysoko na to, aby to mohol vidieť. Čo sa stalo si Samo uvedomil, až keď musel prekonať asi 50 centimetrový schod, ktorý ostal na mieste kde sa lavína utrhla. V čase keď som sa ja viezol v lavíne, Diana bohužiaľ nič nevidela. Bola tomu miestu chrbtom a za skalami.

Aspoň jeden človek lavínu videl. Chatár zo Zbojníckej chaty všetko pozoroval cez okno. Po tom, čo videl lavínu vyštartoval nám hneď na pomoc aj s obrovskou lopatou na chrbte - našťastie ju nebolo treba. V  čase keď k nám dorazil som už stal na nohách. Koleno som mal poranené, krvácalo a hlavne riadne bolelo. Bohužiaľ som prišiel o jednu lyžu, ktorá ostala niekde po masou snehu. Pri troche šťastia ju ešte niekedy nájdem...

Dohra

Obrovské šťastie!

Mal som šťastie v nešťastí. Obrovské šťastie! Jedna lyža, zlomené jabĺčko na pravej nohe a zopár modrín a odrenín. Náročný zostup do Starého Smokovca, štvorhodinové šoférovanie do Bratislavy a nakoniec nepríjemné ošetrenie na pohotovosti. To všetko je len "malina" oproti tomu, ako zle toto dobrodružstvo mohlo skončiť.

Určite môžem ďakovať kameňu, ktorý mi síce spôsobil zranenie, ktoré sa mi liečilo štyri týždne, ale zároveň ma v prúde lavíny dostal opäť na povrch, čo mi asi zachránilo život. Vďaka patrí aj mojim partnerom na tejto túre a osadenstvu na Zbojníckej chate, bez ktorých by zostup do civilizácie bol ďalším utrpením.

Aj keď to bolo náročné, posnažil som sa tu spísať všetky pocity a  aj fakty presne tak ako sa odohrali. Každý si z tejto príhody môže zobrať to čo chce. Ja môžem odporučiť len jedno: Užívajte si prírodu naplno každý deň... Ale tak aby ste tak mohli robiť aj zajtra.